Hneď na začiatku sa ponúka otázka, kde a kedy vlastne náš spoločný príbeh začal. Každý z nás má trochu inú predstavu o tom, kedy to celé začalo. Nakoniec sme sa aj na tomto zhodli, ale o tom až neskôr. Skúsim teda načrtnúť svoju predstavu nášho doterajšieho spoločného príbehu.
Píše sa rok 2022, konkrétne 5. september. To je deň, kedy som nastúpil na pozíciu lekára onkologického oddelenia v Pardubiciach. Simonka tam už rok pracovala, takisto ako lekárka.
K tomu ešte jedna drobná vsuvka dokazujúca, že išlo naozaj o osudové stretnutie. Pôvodne som neplánoval nastúpiť do Pardubíc, ale do Hradca Králové. Preto som oslovil pána primára tamojšej onkológie, ktorý ma však veľmi sklamal tým, že pre mňa nemali miesto. Chcel ale podporiť môj návrat do východných Čiech a navrhol preto nemocnicu v Pardubiciach, s tým, že už o mne dal vedieť tamojšiemu primárovi. Ten mi pár dní nato napísal email, že ak mám vážny záujem o onkológiu, musíme sa stretnúť. Úprimne – ako patriot z Hradca som z toho nebol nadšený, ale na stretnutie do Pardubíc som šiel. Bolo veľmi príjemné a nakoniec som sa rozhodol nastúpiť tam.
K tomu by som ešte rád pridal vsuvku vsuvky, aby som ešte viac ukázal, ako veľmi osudové bolo toto stretnutie. Nie len ja, ale aj Simonka šla svojmu osudu naproti. Inak si to neviem vysvetliť. Išla za prácou do neznáma, kde nikoho nepoznala. Obaja sme museli prísť do Pardubíc, aby sme sa stretli. To musel byť osud! Nemyslíte?
Nikdy nezabudnem na svoj prvý deň na tomto oddelení. Trochu ma mrzí, že Simonka si z tohto dňa nič nepamätá. Na druhej strane som rád, že som na prvý pohľad neurobil zlý dojem. Keď nad tým teraz premýšľam, vlastne je to pozitívne. Ja na ten deň nezabudnem práve kvôli Simonke. Celý deň sedela so mnou pri stole a sprevádzala ma prácou na lôžkovom oddelení. Už vtedy na mňa urobila veľký dojem, nielen po pracovnej stránke. Cítil som sa v jej prítomnosti dobre, páčila sa mi.
Dlhší čas sme potom pracovali oddelene, v podstate sme sa vídali len na ranných a popoludňajších hláseniach. A tak čas plynul. Raz však prišla chvíľa – presne vám nepoviem kedy – a začali sme pracovať spolu na jednom poschodí. Počas práce sme si občas stihli aj porozprávať o živote mimo práce a Simonka mi bola čoraz sympatickejšia a bližšia. Pamätám si, keď už bolo teplo, vždy hovorila, že po práci pôjde na prechádzku so Shelbym. Vždy som dúfal, že ma pozve, aby som šiel s nimi. Keď sa tak nestalo, bol som na konci pracovného dňa smutný, že už je koniec. Chcel som, aby už bolo ráno – aby sme boli zasa spolu. Ja ako nesmelý hanblivý chalan som sa bál opýtať, či by som mohol ísť s nimi. Raz som sa ale dočkal. Išli sme na dlhšiu prechádzku, ktorú sme zakončili v jednej hospodke. Sedeli sme spolu do neskorej noci a rozprávali sa.
Ešte predtým, než sme spolu začali chodiť, sme boli spoločne s naším pracovným kolektívom v tej istej hospodke na posedení. Ja som vtedy ešte nemal kde v Pardubiciach prespať a Simonka mi ponúkla možnosť prespať u nej doma. Bol som veľmi prekvapený, ale samozrejme som neodmietol. Potom sme sa spolu so Shelbym prešli k nej domov. Pamätám si, že sme ešte dlho sedeli na balkóne a rozprávali sa. Nad ránom sme šli spať. Shelbymu som sa vtedy ešte veľmi nepozdával – usudzujem tak podľa toho, že mi celú noc skákal po hlave.
Už vtedy som sa snažil Simonku „baliť“. Ona ale nie a nie pochopiť moje signály. Zlom nastal 15. septembra 2023, keď sme boli spolu na seminári v zámku Liblice. Neviem, či to bolo tým prostredím, alebo tou kvapkou alkoholu, ktorá mi dodala odvahu, ale obaja sme vtedy zistili, že sme si veľmi blízki. Krátko nato som odletel s kamarátom na dovolenku do Mexika. Obaja sme boli vtedy nezadaní a chceli/potrebovali sme niekam vypadnúť. Jediná podmienka – Karibik. Nakoniec sme vybrali teraz už moju obľúbenú destináciu – Mexiko. Dovolenka bola úžasná. Istotne aj preto, že som už považoval Simonku za svoju partnerku a bol som šťastný. Pamätám si, ako sme si stále písali. Každé mexické popoludnie som bol smutný, že u nás je už noc a Simonka ide spať. Bola to prvá dovolenka, kedy som sa aj tešil domov – za Simonkou.
A tak čas plynul ďalej. Postupne sme spolu začali bývať u Simonky v byte v Pardubiciach. Odvtedy je nám spolu stále dobre a užívame si každý deň. Občas, samozrejme, príde nejaký mráčik, ale naša spoločná láska ho vždy rýchlo zaženie.
Musím sa teraz verejne priznať, že spoločné bývanie so Shelbym pre mňa nebolo od začiatku rozprávkové. Postupne som musel prijať trochu iný denný režim. Musel som ho začať vnímať ako tretieho člena rodiny. Spočiatku som to bral najmä ako obmedzenie. Neustále ma trápili všadeprítomné chlpy – aj keď sa upratovalo. Shelby bol všade, aj na oblečení. Po skúsenosti z minulosti som sa navyše psov bál. Dnes je však všetko inak. Som rád, že ho máme. Vďaka nemu sa už psov nebojím. Keď ideme z práce, vždy sa teším, že nás ten náš nezbedník doma privíta. Ak to v práci nestálo za nič, Shelby mi vždy zlepší náladu. Už si ani neviem predstaviť, že by sme ho nemali. A aj na tie chlpy som si nejako zvykol.
Čas išiel ďalej a ja som si bol čoraz istejší, že už nikoho iného ako Simonku nechcem. Má totiž všetky tie vlastnosti, ktoré som si vždy predstavoval u svojej budúcej manželky. Už som ani neveril, že niekto taký existuje. Museli sme si jednoducho počkať, kým sa naše cesty pretnú.
A nielen pre toto všetko som sa rozhodol, že Simonku požiadam o ruku.
Som rád, že ste tu dnes všetci naši blízki pri jednom z najdôležitejších okamihov nášho života a že si s nami môžete tento okamih užiť a prežiť. Dnes sa totiž začína písať ďalšia krásna kapitola nášho spoločného príbehu.
